Ako počúvať

Najväčší dar, aký môžeme ponúknuť umierajúcemu človeku, je pozornosť a ochota počúvať. Tu je niekoľko dôležitých pravidiel dobrého počúvania, ktoré napomáhajú k začatiu a vedeniu ťažkých a dôležitých rozhovorov:

Buďte úctiví: nikto z nás naozaj nevie, čo sa presne stane po smrti, bez ohľadu na naše individuálne náboženské alebo duchovné presvedčenie, a preto by sme mu nemali vnucovať svoje názory. Je to výsostne osobné prežívanie.
Buďte úprimní: často sa stáva, že v ťažkých situáciách hľadáme tie "správne" a chytré slová, alebo akoby popierame, čo sa deje, zľahčujeme, prípadne si z toho urobíme žart. Takéto reakcie sú pochopiteľné (humor zohráva svoju významnú rolu aj keď sa jedná o smrť), avšak umieranie je zásadná životná situácia, ktorá si žiada najmä našu fyzickú prítomnosť, a možno aj obyčajné držanie ruky.
Používajte reč tela: nebojte sa očného kontaktu, hľadťe svojmu blízkemu, či priateľovi priamo do očí, buďte pozorný a počúvajte, čo vám hovorí a ako vám to hovorí. Všímajte si tón hlasu a zmenu farby tváre, jeho ochotu ku komunikácii a angažovanosť, ochotu tiež hľadieť do očí.
Všímajte si reč tela: sledujte, či to čo hovorí, si aj naozaj myslí. Ak jeho reč tela naznačuje, že niečo nevie pomenovať, alebo povedať nahlas a drží to v sebe, vyzvite ho, aby vám povedal čo naozaj potrebuje.
Zostaňte pokojný: môže sa stať, že budete zaskočený a v rozpakoch pri takejto citovej dôvernosti, môžte mať strach vidieť svojho príbuzného, či priateľa plakať, beznádejného, či zraniteľného. Dýchajte pomaly aby ste sa upokojovali.
Buďte pevný a prítomný: skúste si uvedomovať, ako sa vaše nohy pevne dotýkajú podlahy. To vám pomôže byť lepšie prítomný a schopný prijímať to, čo sa deje.
Skúste použiť nepriame otázky, napríklad: „Zaujímalo by ma, či je niečo, o čom by si chcel/a so mnou hovoriť?", alebo: "Možno je niečo, čo ťa trápi a o čom by si mi chcel/a povedať?", alebo: "Čím by som Ti práve teraz mohol pomôcť?" Tento spôsob umožní vášmu priateľovi alebo príbuznému vybrať si, či chce odpovedať, alebo len povedať nie. Poskytnutie možnosti výberu ho posilní. Na úvod možno odmietne, ale bude vedieť, že dvere sú otvorené, ak bude chcieť o niečom hovoriť neskôr. Nepriame otázky dávajú signál bezpečia, že s vami môže hovoriť a že vám na ňom záleží.
Použite nábehové otázky: môžete jemne skúsiť počiatočné nábehové otázky, aby ste zistili, ako sa váš priateľ, či príbuzný cíti, napríklad: "Ak sa budeš veľmi zle cítiť, chceš, aby som bol pri tebe?", alebo: "Ak sa tvoj stav zhorší, akú starostlivosť si želáš?", alebo: "Už si nejako uvažoval, čo by si chcel, aby sa stalo s Tvojimi vecami?", alebo: "Rozmýšľal si o tom, ako by si chcel, aby bol zariadený Tvoj pohreb?" Opäť, takéto otázky dávajú človeku priestor na výber, či chce odpovedať alebo nie.
Použite krátke vyhlásenia: môžu poskutnúť pocit bezpečia a upokojenie, napríklad „ Ak nastane niekedy chvíľa, keď sa budeš chcieť o niečom rozprávať, alebo sa budeš niečoho báť, prosím povedz mi to." To dá vášmu priateľovi alebo príbuznému dovolenie a povzbudenie hovoriť, kedykoľvek bude na to pripravený.
Nebojte sa sĺz: je v poriadku plakať; plač je prirodzená reakcia v emocionálne nabitých situáciách. Byť dostatočne odvážny vyjadriť zármutok môže mať silný liečivý účinok na váš vzťah a takisto dovolí vášmu priateľovi alebo príbuznému vyjadriť svoj zármutok nad životom, ktorý opúšťa.
Nebráňte sa tichu. Nemajte pocit, že musíte rozprávať po celú dobu: byť hoci len potichu prítomný pri lôžku je dôležité a môže byť často prekvapivo upokojujúce.