Zmeny v prežívaní, jedlo a pitie

S blížiacou sa smrťou prechádza človek rôznymi zmenami a taktiež sa výrazne mení aj jeho prežívanie diania okolo neho. Je dôležité tieto zmeny rešpektovať, aj keď je to pre ostatných niekedy veľmi ťažké. 

Odpútavanie sa

V tomto období má umierajúci stále menej telesnej energie. Sťahuje sa z vonkajšieho sveta, viac spí, alebo aspoň veľa odpočíva. Nemá už záujem o knihy, noviny ani televíziu. Dokonca už nestojí ani o ľudí, s ktorými bol predtým rád a s ktorými mu bolo dobre. Už si neželá, aby za ním prichádzali susedia, alebo známi. Chcel by mať okolo seba už len niekoľkých blízkych, alebo dôverných priateľov. A niekedy chce zostať úplne sám. Je to obdobie, v ktorom sa človek odpútava od všetkého, čo sa deje vonku a obracia sa do svojho vnútra. 

Vo sne, v polospánku aj v bdení prechádza svoj život a bilancuje. Niekto to robí v tichosti, len sám so sebou, niekomu pomáha tichá spoluúčasť inej osoby. Jej prítomnosť mu umožňuje stretnúť sa so svojim životom, so svojimi spomienkami. Môžeme mu teda ponúknuť tichú účasť, ktorá mu umožní nechať spomienky prichádzať a odchádzať. Môže sa stať, že umierajúci práve v tomto období objaví vo svojom živote nové súvislosti, poriadok a zmysel. Udalosti sa odvíjajú jedna od druhej, poukazujú na seba a staré radosti, ako aj staré viny môžu dostať nový význam. 

Spánok a bdenie

Umierajúci obvykle viac spí, než je hore. Niekedy to zvonku môže vyzerať, akoby stále len spal, ale často v tomto čase spracováva veľa dôležitých vecí. To si treba stále uvedomovať a rešpektovať, netreba ho "budiť", len mu byť tichou oporou.

Ticho

Človek sa obracia do svojho vnútra a už nemá takú potrebu hovoriť. Slová strácajú svoju dôležitosť. Byť potichu je zmysluplnejšie. Ak sprevádzajúci pristúpi na tichú spoluúčasť, môže spoznať niečo z liečivej sily ticha. 

Čas

Pre umierajúceho čas plynie inak a zaniká vnímanie času tak, ako ho vnímal, keď bol plne aktívny. Niekedy sa táto zmena spája s pocitom neistoty a stáva sa záťažou. Umierajúci si kladie rôzne otázky: Koľko mi zostáva ešte času? Pôjde to takto ešte dlho? Musím ešte dlho trpieť? Ako dlho budem ešte svojim milým na obtiaž?

Dotyky

Niekedy chce umierajúci cítiť aspoň ľahký dotyk ruky, telesnú blízkosť iného človeka. A niekedy sú preňho dotyky rušivé. Treba sa pokúsiť vycítiť, čo mu je príjemné, nebáť sa aj opýtať. Odmietanie alebo odstup nie je znamením nedostatočnej lásky. Umierajúci človek sa väčšinou zapodieva sám sebou a svojim životom, ostatní ho môžu len nežne, niekedy zblízka a niekedy viac zdiaľky, sprevádzať. Aby sme ho lepšie pochopili, môžeme porozmýšľať, ako vnímal vo svojom živote blízkosť ostatných, ako vyjadroval svoje city, ako stonal a prekonával bolesti a ťažkosti. To nám môže pomôcť lepšie mu rozumieť a byť pri ňom blízko tak, ako si praje. 

Nepokoj

Umierajúci človek môže byť v niektorých chvíľach, alebo dňoch nepokojný. Stáva sa, že sa metá na lôžku, robí bezcieľne pohyby rukami alebo nohami, snaží sa odísť, alebo bez viditeľného dôvodu šklbe prstami. To sú tiež znamenia, že stráca spojenie s týmto pozemským svetom. Keď pokojne sedíme na jeho posteli a dávame mu najavo, že nie je sám, môže sa upokojiť. Avšak netreba si vyčítať, ak to nepomôže. Nepokoj sa dá liečiť aj podaním liekov, ale stále treba mať na pamäti a snažiť sa o porozumenie pre umierajúceho, ktorý sa chystá na svoj veľký odchod svojim jedinečným spôsobom. Nezasahujte zbytočne a príliš ho nerušte, menej je niekedy viac. 

Deň, alebo aj viac dní pred smrťou nastanie niekedy v umierajúcom človeku posledná mobilizácia všetkých síl. Napriek tomu, že dovtedy skoro stále spal a nekomunikoval, náhle je úplne bdelý, pri jasnom vedomí, zapája sa do života, želá si niektoré jedlá, alebo sa snaží ešte raz sa posadiť, či postaviť. Treba, aby sme využili tento čas a snažili sa splniť jeho priania, nebáli sa ani porušiť diétu, rozprávali sa sa s ním a rozlúčili sa. Je dosť možné, že práve tieto chvíle nám neskôr pomôžu vyrovnávať sa s pocitmi samoty a zúfalstva. 

Jedlo a pitie

Spolu so všetkým ostatným sa menia aj želania umierajúceho, pokiaľ ide o jedlo a pitie. Jedlo si nepýta takmer vôbec, pitie však naopak potrebuje veľmi často. 

Jedlom dodávame svojmu telu energiu. Jeme, aby sme žili. Keď telo začína umierať, je úplne prirodzené, že už nechce prijímať potravu. Pomaly sa menia stravovacie návyky, už mu nič nechutí, dáva prednosť tekutej strave pred pevnou. Najskôr treba vynechať mäso, potom tiež zeleninu a ťažko stráviteľné pokrmy, nakoniec aj mäkšie potraviny. Umierajúci už jednoducho nechce nič jesť. Pre príbuzných je väčšinou veľmi ťažké rešpektovať toto želanie, ťažia ich rôzne myšlienky: "Nenecháme ho predsa umrieť od hladu! Vždy mal tak rád, čo sa navarilo a teraz ho nepoteší ani najobľúbenejšie jedlo!"

Je to priama a ťažká konfrontácia blízkych s vlastnou bezmocnosťou a s prichádzajúcou smrťou: "Veď zomrie, keď nebude jesť!", alebo: "Keď bude hladný, tak to pôjde ešte rýchlejšie, musí predsa bojovať! Určite je taký unavený preto, lebo nič neje! Už ho nedokážem presvedčiť, je to moja vina, že je tak slabý!"

Týmto pochybnostiam a dotieravým otázkam sa dá čeliť. Treba si uvedomiť, že v tomto období života je úplne prirodzené už nič nejesť. Telesnú energiu, ktorú dostávame z jedla, už nepotrebujeme. Umierajúci potrebuje teraz už iný druh energie. Príbuzní by sa preto mali snažiť neobťažovať ho a rešpektovať jeho želania. Inak mu totiž svojimi necitlivými, aj keď dobre mienenými snahami, spôsobujú viac utrpenia. 

Posledné obdobie však môže sprevádzať zvýšený smäd. Ak umierajúci už nemôže piť zo šálky, môžeme použiť slamku, alebo mu podať do úst malé množstvo vlažnej tekutiny čajovou lyžičkou. Môžeme skúsť aj kojeneckú fľašku s cumľom, fľašku od minerálky s náustkom a pod. Ak už nevládze tekutinu prehĺtať, zvlhčujeme mu opakovane ústa, napríklad ľadovými kockami z čaju alebo ovocnej šťavy. Niekedy pomôže prikladať na pery navlhčenú čistú vreckovku, z ktorej môže sať. 

Príbuzní často žiadajú lekára v týchto chvíľach, aby umierajúcemu dal infúzie, aby nebol smädný. Tu treba vedieť, že v bezprostrednej blízkosti smrti je takýto postup nežiadúci, necitlivo zasahuje do prirodzeného "odchádzania" tela a môže chorému priťažiť, spôsobiť mu opuchnutia, zmätenosť, sťažiť dýchanie. Infúzia neznižuje pocit smädu. Pocit smädu vieme znížiť, ak sa staráme o ústnu dutinu a jej zvlhčovanie. Niekedy stačí aj samotný pocit chladu v ústach - napríklad cmúľaním malej kocky, alebo guľôčky ľadu, vyrobenej z čaju alebo šťavy. 

Spracované podľa www.umirani.cz.