Vyrovnávanie sa s náhlou a násilnou smrťou
Ak vezmeme do úvahy s akou rýchlosťou smrť vstupuje do života, môžeme ju rozlíšiť na smrť náhlu (úraz, autonehoda), rýchlu (infarkt myokardu...), pomalú (umierajúci dlho trpí) a prirodzenú (vek).
So smrťou sa pozostalí vyrovnávajú vždy ťažko, ale ťažšie sa vyrovnávajú s neočakávanou smrťou – náhlou alebo rýchlou. Osobitne náročné je vyrovnať sa so smrťou blízkeho, keď je dôsledkom násilného trestného činu.
Na vyrovnávanie sa so smrťou blízkej osoby priamo vplýva, či smrť očakávame, alebo príde náhle, bez varovania. Pozostalým zvyčajne zazvoní telefón, v ktorom im oznámia, že ich blízky náhle zomrel. Spočiatku tejto správe neveria, majú pocit, že je nereálna. Tento pocit môže trvať dlho. Pozostalí sa cítia akoby ochromení a omráčení touto skutočnosťou, mŕtvy sa im zobrazuje v snoch, alebo ho vidia okolo seba.
U pozostalého sa vyskytujú pocity viny, kedy sa obviňuje sám, že nebol so zosnulým v čase nehody, alebo mu nezabránil vykonať činnosť, pri ktorej zomrel. Vinu smeruje aj na ľudí, o ktorých si myslí, že smrti mohli zabrániť. Často a neprávom sa terčom hnevu pozostalého stáva ošetrujúci personál.
Osobitne zle znášajú takúto skutočnosť deti. Zvyknú si pripisovať veľký podiel na smrti blízkeho. Niekedy si totiž želajú, aby ich blízky umrel, napríklad kvôli hádke. Nemyslia to však vážne. V prípade, keď ten človek naozaj umrie, cítia sa vinné a nesú so sebou obrovskú záťaž takmer celý život.
Celú situáciu sťažuje navyše situácia, keď okolnosti náhlej smrti vyšetrujú právnici, policajti alebo súdy. Tieto procesy veľakrát majú veľmi dlhé trvanie, čo sťažuje a aj znemožňuje pozostalým ukončiť ich smútenie, naopak ho predlžuje a často traumatizujúcu situáciu prežívajú akoby opakovane. Pozostalí majú pocit, že ich smútenie nemá konca.
Pozostalých môžu ťažiť slová, ktoré zosnulému povedali, alebo spory, ktoré medzi sebou viedli. Rovnako priťažujúce sú aj nevypovedané slová, ku ktorým sa nikdy nedostali.
Pre zníženie smútku a osobného úpadku sa pozostalým odporúča zachovať si aktivitu. Blízki by mali podporovať ich činnosť a angažovanosť, akonáhle je to možné. Pozostalým zvykne pomôcť keď vidia telo obete. Uistia sa tak, že situácia, ktorá sa stala je reálna. Tí, ktorí mŕtve telo ich blízkeho nevideli, si spätne prajú ho vidieť. Dôležité je venovať sa strate, ako jej príčine alebo okolnostiam, ktoré nám blízkeho už nevrátia.
Zvlášť pri náhlom úmrtí je vhodné, ba často priam potrebné vyhľadať odbornú pomoc, osobitne pre deti. Je dobré, ak ich v rozhodnutí vyhľadať včas takúto formu pomoci podporia príbuzní alebo priatelia. Stratu blízkeho im to nenahradí, ale dnes existujú spôsoby a možnosti, ako aspoň znížiť dopad tejto udalosti na ich ďalší život a čo najskôr sa vrátiť k žitiu každodenného života. Ďalšie informácie v časti Ako vyhľadať odbornú pomoc.
Ako môžeme pomôcť
Často nevieme ako máme reagovať, keď sa dozvieme, že nášmu známemu náhle zomrel niekto blízky. Zvažujeme, ako a či máme vôbec nejako reagovať. Veľmi vhodné je vyjadriť podporu pozostalému, už len tým, že mu povieme ako je nám ľúto, čo sa mu prihodilo. On nám dá najavo, či sa chce s nami rozprávať alebo nie. Ďalším spôsobom ako môžeme pozostalého podporiť je zaslanie pohľadnice alebo správy.
Aj keď nevieme, čo presne v takejto situácií povedať, postačí, ak mlčky sedíme a počúvame. Netreba predstierať, že vieme a chápeme ako sa osoba cíti. Pokiaľ sa nám nestalo niečo podobné, nevieme si jeho prežívanie ani predstaviť. Na druhej strane, aj ak by sme niečo podobné zažili, prežívanie každého je vysoko individuálne, takže tú istú situáciu môžu rôzne osoby prežívať inak.
Nie je vhodné, keď smútiacemu hovoríme, čo by mal podľa nás robiť, alebo že by svoje smútenie mal zastaviť. Vhodné je, keď mu ponúkneme našu pomoc, či už vo forme nákupu alebo vybavenia určitých povinností. Je potrebné si uvedomiť, že život pozostalého už nebude nikdy ako pred tým. Postupom času si však nájde vhodné stratégie, ako sa so stratou vyrovnať a ako so stratou žiť.
Spracované podľa www.dyingmatters.org a Worden, W. (2013) Smútkové poradenstvo a smútková terapia