Čo prežívajú opatrujúci?

Starostlivosť o umierajúcich prináša veľa emócií a situácií, ktoré môžu byť veľmi vysiľujúce. Sprevádzajúci by nemali zabúdať na svoje potreby a požiadať o pomoc. 

Neistota

Príbuzní a priatelia umierajúceho si môžu klásť otázky: "Dokedy ešte toto bremeno ponesiem?", "Ako dlho to ešte vydržím?", alebo aj: "Kedy už bude konečne môj milovaný človek zbavený tohto utrpenia?", "Nie som bezcitný, ak mu už prajem smrť?"

Tieto myšlienky sú možno desivé, ale sú úplne pochopiteľné a normálne. Je dôležité, aby sme sa ako opatrujúci a sprevádzajúci ľudia starali aj o seba, aby sme si našli čas na priateľov, oddych, aby sme načerpali nové sily, ktoré nám pomôžu pokračovať v starostlivosti a sprevádzaní. 

Starosti

Ak sa opatrujúci v myšlienkach zapodieva príliš ďalekou budúcnosťou a robí si starosti, ako dlho to ešte môže uniesť, zaťažuje ho to viac, než keď sa sústreďuje najmä na prítomnosť. Prítomné okamihy zvládame ľahšie, než keď premýšľame nad neistou budúcnosťou. Také úvahy nás skôr oberajú o sily. 

Sprevádzanie v období umierania môže opatrujúcich dostať na hranice ich vlastných síl. A aj keď väčšinou zistia, že majú vac síl, než si vedeli predstaviť, je to pre nich veľmi ťažké. Dolieha na nich množstvo neistôt: praktické otázky súvisiace so starostlivosťou, organizovanie a zariaďovanie všetkého, tiež neistota, či a ako sa to bude ďalej vyvíjať, obava, či si vystačia so silami a samozrejme aj strach pred okamihom smrti. 

Okrem toho umieranie vyvoláva mnohé pocity smútku, strachu, pochybností, zlosti a bezmocnosti. Opatrujúci často stráca pôdu pod nohami, žije v úplne inom svete.  

Podpora

Práve kvôli tomuto všetkému potrebuje opatrujúci a sprevádzajúci príbuzný alebo blízky účinnú pomoc a podporu. Cíti, že musí vydržať, veď je pre umierajúceho nesmierne dôležitý a nepostrádateľný. 

Pomoc môže byť rôzna: niekedy úplne praktická pomoc pri nakupovaní a varení, inokedy je veľmi nápomocné, ak niekto iný zostane na nejakú dobu pri umierajúcom, aby sme sa mohli zase postaviť na nohy. Niekedy veľmi naliehavo potrebujeme niekoho, komu sa môžeme zdôveriť so svojimi starosťami a obavami. Často pomôže práve rozhovor s niekým, kto je v podobnej situácii, alebo kto v podobnej situácii bol a zvládol ju. 

Opatrujúci nemusí na všetko stačiť sám. A umierajúcemu môže byť omnoho osožnejší až potom, keď sa venoval aj sebe, obnovil a načerpal sily. Netreba sa báť požiadať druhých o pomoc. Opýtať sa priateľov, susedov, známych. Najlepšie tak, aby mohli slobodne a s čistým svedomím odpovedať áno alebo nie. Ak druhým dáme najavo, že ich potrebujeme, obvykle veľmi radi pomôžu.  

Ak sa niekto v našom okolí stará o svojich blízkych, určite ocení našu podporu. Pomôže mu, keď vie, že sa na nás môže obrátiť s prosbou o pomoc a že sme pripravení ho počúvať. 

Nevyhýbajme sa opatrujúcim priateľom

Opatrujúci ľudia často prežívajú pocity izolácie a vytrhnutia zo svojich sociálnych väzieb, zdá sa im, že sa im ostatní vyhýbajú, alebo sa sami boja zaťažovať okolie svojimi starosťami. Tieto ich pocity sa dajú zmierniť napríklad tým, že im zatelefonujeme, opýtame sa ich, ako sa im darí, ako všetko zvládajú, pošleme povzbudzujúcu textovú správu, prinesieme koláč, alebo prídeme na návštevu. Stretnutie s pozorným človekom vždy poteší a povzbudí. Nebojme sa prejaviť súcit, pozorne počúvať a vnímať. Ak sme pripravení pomôcť, môžeme pri návšteve presne zistiť, kde by naša pomoc bola najviac potrebná. Zo skúseností sa zdá, že pre opatrujúcich aj pre chorých sú najťažšie najmä noci. Je teda napríklad namieste zavolať doobeda a opýtať sa, aká bola noc, to môže pomôcť odstrániť rozpaky a otvoriť cestu k ďalšiemu rozhovoru. 

Umožnime svojmu opatrujúcemu priateľovi vyjadriť jeho pocity, počúvajme ho 

Pre opatrujúceho je dôležité, že ho vieme vypočuť, povzbudiť, že sa môže vyrozprávať a vyplakať. Uvedomí si, že nie je taký sám a opustený, ako si možno myslel. Vyhýbajme sa však banálnym frázam, ktoré nie sú účinné (napr. "Viem, čo prežívaš!", "Rozumiem Ti!"). Môžu byť totiž niekedy veľmi zraňujúce a druhá strana sa skôr uzavrie. Vlastnú bezmocnosť nad bolesťou druhého môžeme vyjadriť aj veľmi jednoducho, napr: "Neviem, čo Ti mám na to povedať. Ale myslím na Teba."

Neobávajme sa ponúknuť svoju pomoc a podporu

Ak sme ochotní pomôcť svojmu priateľovi, musíme mať ešte pred ponúknutím podpory jasno v tom, kde má naša ochota hranice. Vyhneme sa tak možným nedorozumeniam a lepšie tak môžme byť pevnou oporou. Svoju ponuku pomoci by sme mali čo najviac konkretizovať. Je lepšie vopred si rozmyslieť svoj program a potom povedať: "Dnes poobede by som Ti mohol nakúpiť", alebo "Ak chceš, v nedeľu môžem vziať Tvoje deti na chatu, prišiel by som pre ne okolo deviatej", než povedať: "Niekedy by mohli ísť Tvoje deti s nami na chatu, čo myslíš?". Opatrujúci väčšinou nemá možnosť podrobne plánovať program, a tak namiesto toho, aby sme ho od jednej starosti oslobodili, zaťažíme ho ďalšou zložitejšou úlohou. 

Aj keď priateľ našu ponuku nevyužije, bude pre neho podporou aspoň vedomie, že sa má na koho obrátiť. Pomocou môže byť aj ponuka psychickej podpory, vypočutia, povzbudenia. To sa dá urobiť aj poslaním správy: "Som tu, keby si niečo potreboval. Volaj kľudne aj v noci."

(Spracované podľa www.umirani.cz)