Komunikácia s umierajúcim
Umierajúci stráca spojenie s prítomným svetom. Niekedy nespoznáva svojich blízkych, môže hovoriť nezrozumiteľne alebo z cesty. Netreba sa snažiť mu túto realitu vyhovárať, ale naopak, hľadať spôsob ako sa do nej zapojiť. Umierajúci niekedy nerozozná prítomné osoby, čo pre nich môže byť veľmi bolestné. Je dôležité si uvedomovať, že nejde o odmietnutie, ale o znak toho, že umierajúci stráca spojenie s realitou. Stáva sa, že hovorí k Bohu, alebo o udalostiach a ľuďoch, ktorých nepoznáte. Niekedy vidí osoby, ktoré už zomreli a rozpráva sa s nimi, cíti, akoby ho odvádzali. Je dôležité nevyhovárať mu túto jeho realitu, neodháňať mu ju ako halucinácie, ale zapojiť sa do jeho sveta a počúvať ho. Môže nám to rozšíriť pohľad na náš vlastný život a ukázať doteraz neznáme spôsoby komunikácie. Môže nás veľmi obohatiť, keď sa budeme snažiť porozumieť spôsobu, akým nám umierajúci povie svoje priania.
Veľmi dôležité je, aby sprevádzajúci pozorne počúval sám seba. Aj nevyslovené výčitky typu: "Obetujem sa pre teba, všetko robím len pre tvoje dobro, ty by si to pre mna nikdy neurobil..." dokáže zničiť tichú a obohacujúcu účasť pri umieraní blízkeho človeka.
Veľkou a často veľmi ťažkou úlohou sprevádzajúceho je nepodľahnúť pokušeniu rozhodovať za chorého. Napríklad, ak by sme chceli ochrániť chorého pred pravdivou informáciou o jeho chorobe a o tom, že sa blíži smrť. Je dôležité vedieť, že ak sa pýta, aj akoukoľvek okľukou, chce vedieť pravdu a nechce, aby ho okolie klamalo. Treba počúvať jeho tiché, nesmelé a niekedy veľmi nepriame otázky a nič neskrývať. Na otázky odpovedáme pravdivo a bez vyhýbavých odpovedí. Človek, ktorý je na konci života, túto skutočnosť väčšinou veľmi dobre tuší a ak sa tvárime, že to nie je pravda, tak sa ponára do osamelosti, z ďalšej komunikácie sa stiahne a na vyrovnávanie sa s blížiacou sa smrťou bude úplne sám. Úlohou sprevádzajúceho je kráčať s ním poslednú časť cesty, podopierať ho, podať vodu. Už nie je viac čas čokoľvek si nahovárať, ale pravdivo spolu prejsť a prežiť chvíle, ktoré zostávajú.
Blízksť smrti sa hlási rôznym spôsobom. Niekedy umierajúci rozpráva, že sa mu zdalo, že už zomrel. Niekedy sa naliehavo pýta, či je ešte živý, alebo už mŕtvy. To všetko je normálne. Medzi pomerne časté prejavy patrí tzv. "balenie kufrov". Prejavuje sa niekedy až úporne presadzovanou túžbou odísť, konkrétnou podobou zbaliť sa na cestu, dokončiť rozrobené veci. Je dôležité mu v týchto chvíľach pomôcť veci naozaj dokončiť, uzavrieť, zavŕšiť vzťahy, rozlúčiť sa. Niekedy umierajúci potrebuje, aby sme ho naozaj "prepustili", dovolili mu odísť. Je dôležité povedať mu, ako ho máme radi, poprosiť o odpustenie, odpustiť. A nebáť sa povedať aj to, že ho nedržíme, že môže ísť. Niekedy je to nesmierne bolestné, ale on často čaká na naše ubezpečenie, že to bez neho zvládneme. Rozlúčenie môže priniesť pokoj tak jemu, ako aj nám. Umierajúci sa často upokojí a ľahšie sa mu odchádza. A my sa ľahšie vyrovnáme s jeho odchodom.
(Spracované podľa www.umirani.cz)