Ako informovať o úmrtí

Po úmrtí padne na niekoho neľahká úloha, aby túto smutnú správu oznámil. Spôsob, akým je táto správa podaná, je nesmierne dôležitý nielen pre toho, komu je správa oznámená, ale aj pre samotného oznamovateľa správy.  Je vhodné pamätať na to, že ten, kto so smutnou správou prichádza, mal možnosť aspoň čiastočne už prijať tento fakt. Preto je veľmi dôležité nepodceniť komunikáciu s osobou, ktorá správu počuje prvýkrát. Spôsob voľby slov a prístupu môžu pozostalému uľahčiť vyrovnanie sa s jeho stratou alebo, na druhej strane, ho rozrušiť ešte viac.

Ak táto úloha pripadla na vás, prinášame niekoľko rád, ktoré by vám mohli pomôcť.

• Najdôležitejšie je uvedomovať si, že spôsob, akým oznámime správu druhej osobe, je a už zostane spojený s nami. Preto, ak je to možné, túto informáciu treba oznamovať osobne, priamo. A aj keď to nie je možné (príbuzní môžu žiť v cudzine alebo byť odcestovaní), vždy treba citlivo vnímať, aký dopad má správa na osobu, ktorá je na druhom konci telefónu. 
• Veľkou pomocou pri príprave býva nacvičiť si a viackrát zopakovať, čo chceme povedať, najmä ak ideme podať správu osobe, ktorá trpí určitou formou postihnutia, má ťažkosti s porozumením, alebo pokiaľ je v hre jazyková bariéra. Zdravie starých ľudí tiež treba brať do úvahy a premyslieť spôsob a slová, ktorými je správa poskytnutá. 
• Na oznámenie správy si treba vytvoriť dostatok času, toľko, koľko je potrebné a treba vytvoriť dôverné a bezpečné prostredie. 
• Pred oznámením smutnej informácie treba zabezpečiť, aby nič nenarušilo túto intímnu chvíľu. Treba stíšiť alebo vypnúť telefón, taktiež rádio, televízor alebo iné rušivé zariadenia, ak je to možné.
• Vhodné je používať jednoduchý jazyk, slová, ktorým osoba rozumie. Z komunikácie musí byť jasné, čo sa stalo. Odbočovanie alebo odľahčovanie témy je nevhodné, pretože to môže spôsobiť zmätok.
• Vo väčšine prípadov pri oznámení zlej správy sú ľudia schopní spracovať iba malú časť informácie. Preto si treba overovať, či pochopili, čo sa stalo, povzbudiť ich, aby vyjadrili svoje pocity. Nesprávne chápanie treba citlivo vysvetliť, nedorozumenie poopraviť, prípadne aj zopakovať niečo, čo už bolo povedané, ak bude treba. 
• Nie je vhodné nútiť človeka do fyzického kontaktu. Niekomu padne dobre objatie, pohladenie alebo iný fyzický kontakt pri dozvedení sa smutnej správy. Iným ľuďom môže byť rovnaký kontakt nepríjemný a potrebujú svoj priestor, v ktorom sa cítia bezpečne. Treba pamätať na tento prejav a neurobiť, čo im je nepríjemné.
• Pri oznámení smutnej správy má oznamovateľ väčšinou snahu pomôcť dotyčnej osobe. Nie je však dobré sľubovať veci, ktoré jej nemôže garantovať, alebo ktoré nedokáže zabezpečiť. To vedie ku strate dôvery.
• Je potrebné si uvedomiť, že osoba, ktorá sa dozvedá smutnú správu, môže byť v šoku a v zložitom rozpoložení. Ak pri nej nemôžeme zotrvať, lebo nám v tom bránia iné povinnosti, môžeme sa jej opýtať na iných blízkych alebo priateľov, ktorí sú nablízku, zavolať im v jej mene a požiadať ich, či by nemohli prísť a s ňou pobudnúť, poskytnúť jej oporu. 
• Povinnosť oznámiť zlú správu často spôsobuje aj veľký stres samotnému oznamovateľovi. Pokiaľ má pocit, že ho to príliš rozrušilo, alebo zanechalo následky, je vhodné spojiť sa s niekým, s kým sa môže o tom porozprávať a kto mu vie poskytnúť podporu a pomoc. 

Správu o smrti blízkej osoby je veľmi náročné interpretovať, nakoľko ju spracúvajú inak dospelí a inak deti.

Deti neprežívajú svoje pocity rovnako intenzívne ako dospelí, smútia inou formou, a preto treba rozlišovať, komu sa správa oznamuje. Rozlišovať je potrebné aj medzi vekom detí. Smrť chápu inak menšie a inak staršie deti.

Menšie deti si zväčša neuvedomujú, že smrť je nezvratná. Myslia si, že je to len dočasný proces, napríklad, že osoba zaspala, ale niekedy sa ešte prebudí. Dokonca si môžu myslieť, že svojou vynaliezavosťou budú vedieť uniknúť svojej vlastnej smrti.

Rovnako ako u dospelých, aj u detí je potrebné zachovať úprimnosť, jednoduchosť a zrozumiteľnosť o tom, čo sa stalo. Ak má dieťa nejaké otázky, odpovede musia byť pravdivé, nesmú ho zavádzať a dávať  mu zbytočné nádeje.

Samotná správa o úmrtí je pre dieťa náročná na spracovanie. Preto je vhodné nezaťažovať ho podrobnými vysvetleniami. Osvedčilo sa povedať mu základné informácie a počkať na jeho otázky. Tie treba zodpovedať pravdivo, ale bez zbytočných detailov, na ktoré sa dieťa samo nespýta.

Užitočné a praktické rady pre komunikáciu s deťmi nájdete aj v článku "Zármutok u detí a mladistvých"

(Spracované podľa www.dyingmatters.org)