Zármutok a jeho prežívanie

Zármutok (trúchlenie) je prirodzenou reakciou na stratu blízkej, milovanej osoby. Táto reakcia je výsostne individuálna, každý človek prežíva zármutok inak. Neexistuje "správne" alebo "nesprávne" prežívanie zármutku. Dôležité je, aby sme sami sebe dovolili smútiť tak dlho a tak veľmi, ako potrebujeme. A hoci zármutok je veľmi bolestivý, postupom času sa tieto pocity začnú meniť, tak ako sa človek adaptuje na zmenený spôsob života. Treba si byť vedomý aj toho, že smútok sa nedá úplne odstrániť, eliminovať, či vyriešiť. Stane sa navždy súčasťou nášho životného príbehu a bude ovplyvňovať to, ako prežijeme jeho zvyšok. 

Zármutok je teda všeobecná skúsenosť, s ktorou sa každý človek počas svojho života stretne, avšak jeho prežívanie je jedinečné pri každom človeku a pri každom jednom ukončenom vzťahu. 

Zármutok je sprevádzaný rôznymi príznakmi. Nie všetky príznaky sa musia u každého prejaviť. Niektoré sa ale môžu aj opätovne vracať, čo je normálne a neznamená to zaručené zhoršenie prežívania.

Emocionálny šok a odmietanie

Emocionálny šok je prvá bezprostredná reakcia, akonáhle sa dozvieme, že sme stratili blízku osobu. Vyznačuje sa tým, že nie sme schopní reagovať, máme zastreté uvažovanie, cítime sa paralyzovaní, akoby sme prežívali sen, z ktorého sa nevieme prebudiť. Je to inštinktívna reakcia nášho podvedomia, ktoré sa prostredníctvom otupenia citov, snaží zmenšiť negatívne účinky traumy. Trvanie tejto fázy môže prebiehať počas prvých pár hodín, alebo aj niekoľko týždňov. Najintenzívnejší je tento pocit počas prvých troch dní, kedy sa cítime ako omámení. Zvyčajne nás do reality privedie pohreb, kedy sa fyzicky rozlúčime so stratenou osobou. 

Prítomné môže byť aj neuvedomovanie si skutočnosti. Vtedy sa u veľa ľudí nerozvinie smútok naplno. Sú otupení, nič necítia, neplačú a necítia bolesť. Môžu sa preto cítiť previnilo, že očakávané reakcie emócie neprichádzajú. Intenzita a následné spracovanie počiatočného emočného šoku závisí od toho, či sme stratu očakávali alebo prišla náhle. Po smrti mladého človeka je šok neuveriteľne vysoký, keďže si smrť mladého človeka nepripúšťame a o to menej ju očakávame. 

Emocionálny šok a odmietanie sa môže vyskytnúť aj pri dozvedení sa nevyliečiteľnej diagnózy. Vtedy nastáva šok a odmietanie ešte pred smrťou blízkeho. Pri dozvedení sa o jeho smrti, môže nastať chvíľková úľava, ktorá znamená koniec utrpenia, no po jej odoznení prichádza hlboký zármutok.

Akútny smútok

Prežívanie akútneho smútku nastane vtedy, keď si človek pripustí smrť blízkej osoby. Uvedomí si, čo sa stalo a že je to nezvratné. Naraz si začne uvedomovať, o čo všetko spolu s milovanou osobou prišiel. Už sa nikdy spoločne neporozprávajú, stratil sa pocit ochrany, bezpečia, lásky či istoty, ktoré s blízkym prežíval. Reakcia môže byť veľmi intenzívna a rôznorodá. Môže sa prejaviť ako intenzívna každodenná túžba po opätovnom stretnutí so zosnulým. Može ňou byť veľmi silná citová bolesť. Môže priniesť početné fyzické reakcie, ktoré človek dovtedy nikdy nezažil (búšenie srdca, žalúdočné problémy, závrate, zmätenosť, zvieravý pocit na prsiach alebo v hrdle, zrýchlené dýchanie alebo naopak lapanie po dychu a pod.). Tieto stavy prichádzajú vo vlnách a trvajú niekoľko dní, až týždňov. Spúšťajú ich spomienky na zosnulého, na bývalé spoločné úkony, činnosti a pod. Plač je ich prirodzenou súčasťou.

Pri strate blízkej osoby a prežívaní smútku pociťuje človek stres, ktorý má vážny vplyv na jeho zdravie. Stres, okrem iného, oslabuje našu imunitu, vďaka čomu sme náchylnejší na choroby. Preto psychické dôsledky smrti blízkej osoby zrýchľujú bujnenie rakovinových buniek, zhoršujú astmu alebo podporujú vznik žalúdočných vredov. Symptómy netrvajú dlhodobo, spôsobujú však dlhodobé zdravotné problémy. Prispievajú k nim strata chuti do jedla, následné nechcené chudnutie, čo ovplyvňuje trávenie, dostavia sa črevné problémy, zvýšená teplota, vyčerpanosť, nočné mory alebo sny o zosnulej osobe. Prítomná je aj znížená schopnosť sústredenia sa, krátkodobá strata pamäti alebo bolesti hlavy.

Ľudia, ktorí prišli o blízkeho, sa s ním túžia stretnúť. Veľakrát halucinujú. Majú pocit, že zosnulú osobu vidia, napríklad v obchode, počujú jeho hlas alebo cítia jeho prítomnosť. Stratu blízkej osoby sprevádza najmä plač, avšak jeho intenzita a dĺžka trvania je vysoko individuálna. Niekto smútok vyjadruje slovami, potrebuje vypočuť, iný si poplače. 

Na stratu je možné reagovať aj hnevom. Pociťujeme krivdu za to, že smrť blízkeho postihla práve nás. Vtedy nastupuje hnev, ktorý nemusí by vždy nasmerovaný na konkrétneho vinníka. Na druhej strane sa stáva, že niekoho obviníme za smrť blízkeho neprávom. Znepokojivé sú pocity viny, ktorými si človek môže vyčítať za svoj domnelý podiel na smrti blízkeho alebo jeho zanedbanie. Môže sa obviňovať aj z toho, že zosnulému napríklad neodpustil, alebo nepovedal ako je pre neho veľmi dôležitý a ako ho mal rád. Cíti sa spoluzodpovedný za jeho smrť, no zároveň sa snaží dokázať, že spravil všetko, čo bolo v jeho silách. Pocity viny však postupne so zármutkom ustúpia.

Po prekonaní pocitov akútneho smútku sa ľudia stiahnu do svojho vnútorného sveta, izolujú sa od spoločnosti a majú potrebu byť sami. Osamelosť nastupuje po mesiacoch od straty a môže pretrvávať až rok. Človek sa v spoločnosti ostatných ľudí cíti sám, musí si zvykať na situácie bez blízkej osoby, kvôli čomu sa utiahne do samoty. Cíti sa v nej bezpečnejšie, nemusí komunikovať o svojej strate s inými ľuďmi. Má pocit, že mu ostatní nerozumejú, nech sú akokoľvek empatickí. Uzatvorenie sa do seba a izolácia od priateľov však smútiacemu nepomáha. Naopak. Pocity samoty v ňom prehlbuje ešte väčšmi, najmä keď vidí, ako ostatní ľudia žijú svoje životy neporušene. Samota je preto jedným z najbolestivejších období.

Znaky

• Apatia - Smútiaci má nedostatok záujmu o dianie okolo neho, má pocit, že jeho život nemá žiadnu cenu a nemyslí na budúcnosť. Nemá silu a chuť robiť žiadnu činnosť, či prejaviť žiadnu emóciu. Tento stav sa podobá stravu depresie. Tá má však svoje klinické príznaky. Stav apatie je možné prekovať aj bez použití antidepresív, ktoré by len zastavili spracovanie tohto procesu, ale nepomohli by pozostalému smútok spracovať.
• Úzkosť - Úzkosť tu spájame s pocitmi neistých výhliadok do budúcnosti. Pozostalí, najmä vdovci, majú pocit, že bez zosnulej manželky neprežijú, necítia jej podporu a bezpečie. Majú pocit, že sami nebudú život zvládať tak ako doteraz.
• Reakcie na výročiach - Hlavne počas prvého roka od úmrtia blízkej osoby, veľmi negatívne pozostalí prežívajú dôležité výročia. Intenzívne pocity smútku a prázdnoty sa vynoria pri dátume narodenín, Vianociach, výročí sobáša alebo počas iných dôležitých spoločných výročiach. Každým rokom zvyknú tieto nežiaduce pocity uberať na intenzite. Vždy si na ne spomenieme, no nereagujeme tak intenzívne negatívne.
• Identifikácia - Niektorí ľudia sa v rámci zármutku občas aj identifikujú so zosnulou osobou. Napríklad môže mu začať používať oblečenie alebo iné osobné veci, ktoré patria zosnulému. Neustále sa chcú s ostatnými o zosnulom rozprávať, snažia sa plniť jeho ciele a robiť to, čo by on chcel. Druhým spôsobom je, utiahnutie sa do úplnej samoty. Cítia, že zomreli s ním. Majú pocit, že by zosnulého zradili, keby sa začlenili do normálneho života. Táto forma identifikácie vplýva veľmi negatívne na okolie, najmä ak majú pozostalí deti, ktoré týmto spôsobom zanedbávajú.
• Nesprávne rozhodnutia - V snahe začať nový život robia pozostalí vo fáze zármutku nesprávne rozhodnutia. Ich myseľ nie ešte pripravená adekvátnej reakcii a triezveho úsudku. Niekto môže predať všetok svoj majetok a odsťahovať sa na iné miesto. Tieto rozhodnutia neskôr, po spracovaní smútku oľutuje.
• Adaptácia - Adaptácia predstavuje záverečné štádium zármutku. Je to fáza, kedy smútok pozostalí precíti, akceptuje zmenu, ktorá v jeho živote po smrti blízkeho nastala a začleňuje sa do normálneho života. Človek sa vracia do práce, prežíva pozitívne emócie a snaží sa opäť nadviazať vzťahy s jeho okolím. Dostáva sa do stavu integrovaného smútku. 

Integrovaný smútok

Je to forma smútku, ktorá zostáva trvalo, avšak v ktorej už človk je schopný akceptovať a prijímať realitu smrti svojho blízkeho a je opätovne schopný nadväzovať vzťahy, cítiť sa príjemne a robiť aktivity, ktoré mu prinášajú potešenie. Integrovaný smútok neznamená, že by človek zabudol na svojho blízkeho, že by mu už chýbal menej, alebo že by nepociťoval smútok pri spomienke naň. Znamená však, že strata bola prijatá ako súčasť života a že myšlienky a spomienky už netvoria dominantnú resp. primárnu reakciu pozostalého. Človek nachádza spôsob ako si zachovať zosnulého vo svojom vnútri aj bez jeho fyzickej prítomnosti. Akonáhle sa mu to podarí, je schopný opäť sa zúčastňovať rôznych aktivít a diania okolo seba bez toho, aby smútok dominantne zamestnával jeho myseľ.

Zármutok u väčšiny pozostalých nikdy nevymizne. Nie je to proces, ktorý sa jedného dňa ukončí a už nikdy sa nevráti. Kúsok z neho v nás ostane, no my vieme normálne fungovať, ako pred stratou a nijako nás neobmedzuje. Pozmení však náš charakter a ovplyvní pohľad, akým sa pozeráme na svet. Treba pamätať aj na to, že takáto kríza vo forme zármutku, môže predstavovať nebezpečenstvo, ale taktiež môže byť príležitosť pre osobný rast. Po spracovaní zármutku si môžeme vytýčiť nové ciele, zmeniť pohľad na život, zmeniť priority a zistiť čo je v našom živote naozaj dôležité. Tieto skúsenosti pretvárajú našu osobnosť, posúvajú nás ďalej a vytvárajú nám príležitosť rastu. Negatívne pocity postupne pominú. Nemá význam ich potláčať, pretože vtedy ich len odložíme na neskôr. Pokiaľ tieto pocity neprežijeme a stratu blízkeho človeka dostatočne nespracujeme, objavia sa inokedy, čo môže mať negatívny vplyv na naše zdravie.

Samozrejme sa môžu objaviť opäť aj obdobia akútneho smútku (najmä opäť počas výročí a pod.), je to bežné a nie je to znamením o zlyhaní alebo nefunkčnosti procesu vyrovnávania sa so smútkom.  

Komplikovaný (patologický) smútok

Niektorí pozostalí môžu reagovať na stratu blízkej osoby abnormálnym smútkom. Spravidla sa atypické formy smútku nelíšia od normálnych reakcií vo svojej podstate, ale rozdielnou intenzitou a dĺžkou trvania. Samozrejme, nie je možné stanoviť optimálnu dĺžku a intenzitu smútenia. Ako už bolo spomenuté každý človek sa so stratou vyrovnáva inak. Pozostalí si však spravidla sami uvedomujú, že ich smútenie sa skomplikovalo a majú pocit, že už nevládzu, nedokážu ísť ďalej. Ak akútna forma smútku trvá dlho, napríklad roky a nezmenšujú sa jej prejavy, môže už ísť o komplikovaný, patologický smútok. 

Je ťažké rozhodnúť, kedy prežívanie zármutku prejde to jeho patologickej formy. Medzi hlavné indikátory patria dlhodobé pocity, kedy pozostalý nevie bez zosnulej osoby existovať a nevie ukončiť puto, ktoré ich spájalo. Psychiatri sa zhodujú, že u ľudí prežívajúcich patologický zármutok sú prítomné depresívne stavy, poruchy správania (prepadnutie závislosti, neprimeraná impulzívnosť) a úzkosť. Dlhodobé prežívanie týchto príznakov neumožňuje pozostalému vrátiť sa do normálneho života.

V týchto prípadoch je na mieste vyhľadať pomoc odborníka - psychológa alebo psychoterapeuta, najlepšie špecializovaného na smútkovú terapiu - ktorý má s pomocou pozostalým skúsenosti. V krajnom prípade je možné zvážiť pomoc psychiatra a medikamentóznej liečby. 

Samozrejme, ak človek kedykoľvek cíti, že je pre neho príliš ťažké vyrovnávať sa so stratou, je dobré požiadať o pomoc, alebo vyhľadať terapeuta a zbytočné netrpieť osamote. 

Každý človek reaguje na otras zo straty blízkeho inak. Niekomu pomôže zapojiť sa do práce, do rôznych aktivít, niekto je ochromený a nie je schopný ničoho. Rozdielne prežívanie zármutku vedie často ku konfliktom medzi pozostalými príbuznými, ktorých tieto rozdiely dráždia. To môže viesť nárastu osamelosti, pretože práve keď potrebujú bližší kontakt s blízkymi, tí toho nemusia byť schopní. 

Rozdiely v prežívaní smútku sa prejavujú najmä v tom:

• či si človek pripúšťa emócie a dáva im voľný priechod,
• či potrebuje blízke kontakty,
• či chce hovoriť o zosnulom. 

Ak pochopíme, že rôznorodosť prejavov smútku neznamená nedostatok lásky a že nie je prejavom bezcitnosti alebo ľahostajnosti, budeme si bližší. Každý človek smúti inak. Čím viac sa naučíme toto prijímať, tým sa staneme schopnejší byť druhému nablízku. Aj keď ľudia navonok neprejavujú žiadny smútok, neznamená to, že nemajú žiaľ tak ako my. 

• Komplikovaný smútok
• Ztráta blízké osoby (v českom jazyku)
• Coping with bereavement (v anglickom jazyku)