Elisabeth Kübler Ross: O smrti a umieraní (recenzia)

Elisabeth Kübler Ross bola popredná americká lekárka švajčiarskeho pôvodu, ktorá zasvätila svoj život práci s umierajúcimi pacientmi. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia na Pritzker School of Medicine pri Chicagskej univerzite začala viesť semináre, ktoré boli založené na rozhovoroch s nevyliečiteľne chorými pacientmi. Jej kurzov, ktoré sa neskôr konali na rôznych vysokých školách, v nemocniciach a sociálnych inštitúciách, sa do roku 1982 zúčastnilo odhadom 125 tisíc poslucháčov. Kniha O smrti a umieraní, jej prvé a najznámejšie dielo, vyšlo v roku 1969. Ako však tento príbeh vôbec začal?

Písal sa rok 1965, bola jeseň a Elisabeth pracovala v nemocnici v Chicagu. Bola tam ešte len krátko, o jej predošlých skúsenostiach a práci s umierajúcimi pacientmi v iných nemocniciach jej kolegovia nevedeli nič. Jedného dňa za ňou prišli štyria študenti Chicagského teologického seminára s prosbou o pomoc pri výskumnom projekte, pre ktorý sa rozhodli. Ich ročník mal napísať prácu na tému „kríza v ľudskom živote". Nuž a títo štyria muži považovali za najťažšiu krízu konfrontáciu so smrťou. Vyvstala však otázka, ako vlastne umieranie skúmať, keď práve o ňom je takmer nemožné nejaké informácie získať? Po pár stretnutiach dospeli k záveru, že o smrti a umieraní sa môžu autenticky dozvedieť len tak, že požiadajú nevyliečiteľne chorých pacientov, aby sa stali ich učiteľmi, jednoducho že sa pokúsia k nim dostať tak blízko, ako im to oni sami dovolia. Plán bol prostý, rozhodli sa zorganizovať s nejakým umierajúcim človekom rozhovor, dohodli sa o spôsobe jeho vedenia a o tom, že hneď po ňom budú v kancelárii diskutovať o vypočutom, o svojich reakciách, o odozve pacienta, o emóciách a všetky zistenia si zapíšu. Nato Elisabeth obehla niekoľko oddelení v nemocnici a oslovila lekárov rôznych špecializácií, aby získala ich súhlas s rozhovorom s niektorým ich pacientom. Reakcie a výsledok ju však prekvapili. Nielenže nedostala ani jeden súhlas, lekári neboli ani len ochotní na tú tému diskutovať. Elisabeth pochopila, že drvivo prevládol subjektívny strach – s pacientmi na túto tému dovtedy nikto nehovoril, lekári sa báli, že budú traumatizovaní, nedokázali si to vôbec predstaviť a ani sami nemali túto tému vnútorne spracovanú. Jej predošlé skúsenosti a ubezpečenia neboli pre nich žiadnou zárukou. Trvalo to nejaký čas, kým sa podarilo získať pre rozhovor prvého pacienta. Potom ďalšieho a ďalšieho. Postupne, ale len veľmi pomaly, sa ľady začali roztápať. Rozhovory odhaľovali očakávané, ale aj prekvapujúce a niekedy až šokujúce skutočnosti. Elisabeth si uvedomila, akú širokú škálu funkcií mal takýto rozhovor pre študentov. Pomáhal im uvedomiť si, aké dôležité je vnímať smrť ako reálnu možnosť nielen vo vzťahu k iným, ale aj k sebe. Predstavovali tiež síce pomalý a bolestivý, ale nesmierne užitočný proces citového otužovania. Nejeden študent nevydržal a odišiel ešte pred koncom rozhovoru, iní sa nedokázali zapojiť do diskusie a vyjadriť svoj názor, u ďalších vnútorná úzkosť vyústila až do pocitov hnevu a agresívneho správania voči ostatným seminaristom, lektorom, ba dokonca občas aj voči pacientovi. Nejeden študent sa s pacientom začal identifikovať, najmä ak si boli vekovo blízki a so vzniknutým vnútorným konfliktom sa ešte dlho vyrovnával. No v konečnom dôsledku mali rozhovory nesmierny prínos. Ich účastníci získali, aj keď často bolestne, úplne nové poznanie a nový pohľad, diskusie sa stali zdrojom vzájomnej podpory a zároveň akousi skupinovou terapiou. Dva roky po svojom vzniku sa seminár stal akreditovaným kurzom a bol začlenený do učebného plánu lekárskej fakulty a teologického seminára. Z pôvodného neformálneho stretávania štyroch študentov narástla návštevnosť seminára na približne päťdesiat ľudí z rôznych pomáhajúcich profesií – okrem študentov medicíny a teológie sa ho zúčastňovali hosťujúci lekári, sestry, ošetrovatelia, sanitári, sociálni pracovníci, kňazi, rabíni, rehabilitační pracovníci, ergoterapeuti a ďalší. Na začiatku trvalo v priemere 10 hodín, kým získali od niektorého ošetrujúceho lekára súhlas s požiadaním pacienta o rozhovor. Po dvoch rokoch už dostávali tipy priamo od lekárov, sestier, sociálnych pracovníkov a veľmi často tiež od pacientov, ktorí sa seminára predtým zúčastnili a rozprávali o sebe.

Toľko k histórii príbehu. My sa však poďme pozrieť na jeho hlavných hrdinov – ľudí, ktorí čelia neodvratnému koncu - a na to, čo prežívajú. Na základe množstva absolvovaných rozhovorov sa v mysli Elisabeth začali črtať náznaky určitých opakovaných reakcií, spôsobov v správaní, v prežívaní tých najťažších chvíľ. Ba dokonca napriek výsostne individuálnemu prežívaniu a jedinečnosti každej jednej osobnej situácie dokázala pomenovať tieto spoločné črty a ich hlavné, charakteristické prvky. Rodil sa model, koncept, ktorý odvtedy delí i spája lekárov, psychológov, vedcov, no i laikov, ktorý je chvíľu velebený, chvíľu zaznávaný. Bezpochyby je to však jedno z najautentickejších diel, aké kedy vzniklo a práve táto autenticita a pravosť výpovedí mu dávajú nespochybniteľné právo byť reprezentantom ľudí, ktorí čelia najväčším krízam svojho života. Elizabeth rozdelila reakcie, prežívanie a správanie nevyliečiteľne chorých ľudí do piatich fáz, ktoré však nemusia vždy nastať v presnom slede za sebou, ba dokonca sa nemusia ani všetky objaviť.

Prvé štádium je popieranie a izolácia. „Nie, to sa ma určite netýka, to nemôže byť pravda", taká je reakcia väčšiny ľudí na oznámenie zlej správy. Popieranie výsledkov vyšetrení, presvedčenie, že sa „výsledky určite nechtiac zamenili", či okamžité hľadanie iných lekárov a dožadovanie sa iných vyšetrení – to sú len niektoré ilustrácie postoja, ktorý však sama Elisabeth považovala za užitočný, až zdravý spôsob prvého vyrovnávania sa s realitou. Hovorila o ňom ako o nárazníku, ktorý tlmí prvé účinky šokujúcej správy, pomáha človeku vzchopiť sa a je dočasnou obrannou stratégiou (či už kratšou alebo dlhšou), za ktorou nasleduje čiastočné prijatie skutočnosti. Kniha však uvádza aj prípady, kedy sa popieranie stalo trvalým až do konca.

Druhým štádiom je hnev. Vo chvíli, keď je prvotné popieranie už neudržateľné, nastupujú pocity zlosti, vzdoru, závisti, či namrzenosti. „Prečo práve ja?" Chorých frustruje pohľad na zdravých ľudí, napríklad omnoho starších ako oni, považujú svoj stav za nespravodlivosť. Pre zdravotníkov aj rodinu je toto štádium omnoho ťažšie, pretože pacient si svoj hnev, vyplývajúci aj z pocitu bezmocnosti, vybíja na všetkých a na všetkom okolo. Tragédiou je, že zdravotníci, ale aj príbuzní, len málokedy premýšľajú nad príčinou hnevu chorého, výpady beriú osobne, začínajú sa mu vyhýbať a tým len roztáčajú špirálu vzájomného nepochopenia a ďalšej frustrácie.

Tretie štádium je vyjednávanie. Ak sme v prvej fáze neboli schopní čeliť skľučujúcim informáciám a v druhej sme sa hnevali na všetkých ľudí okolo, vrátane samotného Boha, objavia sa myšlienky, že by to snáď mohlo ísť nejakou dohodou, ako to poznáme z detských čias. „Keď budem dobrá, pustíš ma von?" Akoby nám skúsenosti hovorili, že existuje hoci nepatrná nádej na „odmenu za dobré správanie". Samozrejme najčastejším prianím býva predĺženie života, no druhým najčastejším je prežiť aspoň niekoľko dní bez bolesti, alebo iných telesných ťažkostí. Vyjednávame ísť ešte deťom na svadbu, navštíviť rodnú obec, stretnúť sa s blízkymi, vysporiadať si veci – je to vlastne pokus o odklad.

Štvrté štádium je depresia. Choroba sa už nedá ďalej popierať, príznaky, operácie a hospitalizácie pribúdajú a sily ubúdajú. Ochromenie, či stoicizmus, zlosť aj hnev vystrieda pocit veľkej straty. Zásahy do telesnej schránky, narastajúca záťaž na financie a na svojich blízkych sú ďalšie zdroje depresií, ktoré sú dnes už dobre známe. Na čo sa však často zabúda je, že existuje akýsi „prípravný zármutok", ktorým musí nevyliečiteľne chorý človek nevyhnutne prejsť, aby sa pripravil na svoje definitívne rozlúčenie s týmto svetom. Elisabeth ten prvý typ depresie označovala ako depresiu reaktívnu a ten druhý ako depresiu prípravnú. A intenzívne povzbudzovala všetkých, aby boli vnímaví a neustále empaticky pátrali po príčinách konkrétnej depresie, pretože reakcia okolia je pre každý z týchto dvoch typov zásadná. K tomu druhému typu depresie totiž nedochádza následkom minulej, už utrpenej straty, ale uvedomovaním si strát hroziacich. Naša snaha chorých ľudí rozveseliť, povzbudiť ich, či upriamiť ich pozornosť na svetlé a pozitívne stránky môže byť užitočná, ak ide o prvý typ depresie. Pre chorú mamu môže byť úľavou, ak vie, že deti sa smejú a hrajú na dvore, chodia do školy a nosia dobré známky, že napriek jej neprítomnosti ďalej normálne fungujú. Ak je však depresia nástrojom, ktorým sa chorý pripravuje na stratu všetkých svojich blízkych a ktorý mu umožní dosiahnuť stav akceptácie, vtedy povzbudzovanie a rozveseľovanie nie je celkom na mieste. Odrádzať od smútku je vtedy nezmyslom. Veď všetci smútime, ak strácame čo len jedného milovaného človeka. A umierajúci stráca všetko a všetkých, ktorých miluje. Ak mu dovolíme vyjadriť svoj žiaľ, môže k zmiereniu dospieť ľahšie a s vďačnosťou k tým, ktorí s ním aj v tejto ťažkej chvíli zostali. Tento typ depresie má tichú, mlčanlivú podobu, je to skôr zdieľaný pocit, ku ktorému patrí skôr dotyk, pohladenie, alebo len tiché posedenie.

Piate štádium – akceptácia. Ak má pacient dostatok času a prekonal predošlé štádiá, dostane sa do stavu, kedy v ňom jeho osud už nevyvoláva depresiu ani hnev. Už dal prechod všetkým svojim pocitom – vyjadril závisť zdravým ľuďom, vylial svoj hnev, prežil hlboký zármutok nad blížiacou sa stratou toľkých pre neho dôležitých ľudí a vecí. Je unavený, väčšinou zoslabnutý a na svoj prichádzajúci koniec nazerá s akýmsi tichým očakávaním. Často podriemkava, pospáva. Akceptácia nie je rezignácia, no nie je ani akési „šťastné štádium" – toto obdobie je akoby zbavené pocitov. Ako keby bolesť odišla, boj sa skončil a nastal čas na „posledný odpočinok pred dlhou cestou" (slovami jedného z pacientov). Paradoxne viac porozumenia a podpory teraz potrebujú blízki. Umierajúci dosiahne určitý vnútorný pokoj a zmierenie, okruh záujmov sa zúži. Dáva prednosť samote, tichu, skracuje čas pre návštevy, komunikácia je skôr neverbálna. No necíti strach ani zúfalstvo. Elisabeth prirovnáva tento stav k tomu, čo americký psychológ Bruno Bettelheim píše o ranom detstve: „Bol to vek, kedy od nás nikto nič nechcel a dostávali sme všetko, čo sme si priali. Psychoanalýza vníma rané detstvo ako obdobie pasivity, vek primárneho narcizmu, kedy je naše vlastné ja pre nás všetkým." Podľa autorky „sa tak možno na konci svojho života, v ktorom sme pracovali, rozdávali sa, radovali a trpeli, vraciame naspäť do štádia, z ktorého sme na svoju púť vyšli a kruh života sa tým uzatvára."

Jednou z fascinujúcich vlastností knihy je schopnosť výnimočne plastickým spôsobom opísať dianie priamo na mieste – situáciu, okolnosti, priestor, prebiehajúce emócie, myšlienky a reakcie. A to nielen z pohľadu autorky, ale aj uvádzaním konkrétnych dialógov, ktoré sa udiali. To dáva knihe vysokú mieru nespochybniteľnej autenticity. Dokáže čitateľa vtiahnuť do skutočného sveta, kde sa stretávajú myšlienky a prežívanie ľudí čeliacich definitívnemu koncu, s myšlienkami a prežívaním lekárov, príbuzných, personálu. Elisabeth nechcela len napísať knihu o rozhovoroch s umierajúcimi, chcela, aby sme prostredníctvom týchto rozhovorov mohli spoznať sami seba - svoje vlastné postoje, obavy, emócie, či predsudky – a vďaka tomuto poznaniu získať trochu iný pohľad na svet okolo nás, naše vzťahy, hodnoty, život. Inými slovami to, čo je v podnadpise knihy – „čo by sa ľudia mali naučiť od umierajúcich".

Tomu napomáha aj celkové usporiadanie a línia knihy. Hneď v úvodných kapitolách, kde sa čitateľ dozvie rôzne zaujímavé detaily o celom príbehu vzniku a vedení týchto rozhovorov, nám autorka nekompromisne, ale láskyplne nastaví zrkadlo nášho vlastného postoja k smrti a umieraniu. Prevedie nás lekciami strachu zo smrti, o zmenách, ktoré v poslednom období ovplyvnili spoločnosť a spôsobili tento strach a množstvo predsudkov, o rozhovoroch, ktoré by sa mohli, či nemuseli odohrať. Nasleduje jadro a pokus o syntézu poznania – spomínaných päť štádií, po ktorých nasleduje jedna z najkrajších kapitol – kapitola o nádeji a líniu uzatvára nesmierne empatická časť venovaná rodine v čase po smrti chorého. Tým hlavná línia končí, no kniha zďaleka nie. Nasleduje veľká, takmer rovnaká časť, naplnená prepismi rozhovorov, starostlivo vybranými tak, aby čo najvernejšie vystihli realitu a pomohli autorke sprostredkovať svoje poznanie čitateľom.

Stojí snáď ešte za zmienku spôsob, akým prebiehali rozhovory. Všetko zákulisie kniha poctivo odhaľuje a nehanbí sa ani za zlyhania, nepochopenia, či opis kritických situácií a momentov. Je zaujímavé, že postup týchto rozhovorov sa za celé obdobie temer vôbec nezmenil. Odohrávali sa raz týždenne, chorý bol vždy požiadaný, aby sa rozhovor smel nahrávať a bolo úplne na ňom, ako dlho si bude priať hovoriť. Samozrejme, že tomu predchádzalo stretnutie, na ktorom mu podrobne predstavili účel rozhovoru a umožnili rozhodnúť sa, či takýto rozhovor chce alebo nechce poskytnúť. Čo sa trochu zmenilo, bola forma, ktorá sa musela prispôsobiť množstvu poslucháčov. Rozhovor sa neskôr už neodohrával na izbe pacienta, ale vo zvláštnej miestnosti prispôsobenej tak, že pacienta a tých, ktorí s ním priamo hovorili, bolo dobre vidieť aj počuť, ale oni publikum nevideli. Pacient o všetkom samozrejme vedel a vedel aj, že môže v ktorejkoľvek chvíli a z akejkoľvek pohnútky stretnutie ukončiť.

Kniha má síce ťažkú tému, ale je zrozumiteľná. Cez skutočné dialógy, konkrétne príbehy a cez skutočných ľudí nám prináša verné svedectvo o tom, s čím sa aj my jedného dňa určite stretneme. Vtiahne nás do nášho najhlbšieho vnútra. Hovorí o vážnych, najťažších veciach, no napriek tomu nás nenecháva im napospas. Akoby človek pri čítaní cítil, že mu hovorí – neboj sa, som tu. Neviem Ti pomôcť zvrátiť osud, ale budem Ťa sprevádzať a neopustím Ťa až do konca, aby si stále vedel, čo sa dialo, čo sa deje a čo bude nasledovať. Aby si rozumel sám sebe, aby Ti rozumeli iní, aby si Ty chápal ich. Nebudem Ti dávať falošné nádeje, ale budem sa snažiť, aby si do poslednej chvíle mohol kráčať dôstojne a dokázal sa so všetkým vyrovnať. Nech už ten koniec, kedykoľvek príde, bol dôstojný, pokojný a vyrovnaný.

Tato kniha by si zaslúžila mať stále miesto v našich domácich knižniciach a byť odovzdávaná z generácie na generáciu, pretože sa týka každého z nás, našich blízkych, našich priateľov, príbuzných. Nie je to čítanie na každý deň, ale môže nám pomôcť byť v kľúčových situáciách ozajstnými sprievodcami, s láskou a empatiou.

Kniha je v češtine, vydalo ju nakladateľstvo Portál a je dostupná v slovenských aj českých kamenných aj internetových obchodoch. ISBN 978-80-262-0911-9.

Recenziu napísala: Lucia Kondáš