Mária Andrášiová a Aleš Bednařík: Budem k vám úprimný... (recenzia)

Súčasná realita na Slovensku je komplikovaná. Predstavy pacientov a lekárov o tom, ako oznámiť zlé správy, sa neveľmi zhodujú. Kým drvivá väčšina ľudí chce vedieť pravdu o svojom zdravotnom stave (84%), až 70% zdravotníkov si myslí, že časť nevyliečiteľne chorých pacientov zlé správy počuť nechce. 61% ľudí by si chcelo pravdu vypočuť osamote a ako prví, no 33% zdravotníkov uprednostňuje oznámiť zlú správu najprv rodine a až potom pacientovi.*

Na oznámenie zlých správ však nie sú vytvorené ani vhodné podmienky – v realite majú na to lekári okolo 10 minút, pričom na kvalitný a dôstojný rozhovor by potrebovali aspoň pol hodinu. O súkromí v takýchto chvíľach sa najmä v nemocniciach nedá ani hovoriť, oznámenie zlých správ prebieha väčšinou pri lôžku chorého, hoci všetci by preferovali nejakú samostatnú civilnú miestnosť.

Situácia lekárov je náročná. Od zamestnávateľov sa im nedostáva veľa podpory, ktorá by im pomohla vyrovnať sa s dopadmi takýchto situácií. Kritickým momentom sú ich schopnosti komunikačne a empaticky zvládnuť najťažšie situácie. Medzi ne patria napríklad rozhovory o ukončení aktívnej liečby a prechode na paliatívnu starostlivosť, oznámenie pacientovi o recidíve choroby, či diskusia o možnostiach starostlivosti na konci života. Tá je na Slovensku o to ťažšia, že dodnes nebol právne doriešený systém vopred vyslovených prianí, na rozdiel od Česka, Rakúska, Nemecka a mnohých ďalších vyspelých krajín. Len minimum lekárov dnes absolvovalo nejakú formu vzdelávania, ktoré by im pomohlo komunikačne zvládnuť takéto situácie, nielen kvôli pacientom, ale aj kvôli nim samotným, pretože vedenie takýchto rozhovorov dopadá významne aj na ich psychiku a ovplyvňuje ich profesionálny výkon.

V tejto kritickej situácii prišla v roku 2015 na trh kniha „Budem k vám úprimný...", potrebná ako soľ. Jej autori – Mária Andrášiová a Aleš Bednařík v nej zhrnuli svoje cenné skúsenosti a vytvorili praktickú „kuchárku" – nepostrádateľnú pre každého lekára a zdravotníka, pre ktorého je oznamovanie zlých správ súčasťou jeho praxe. Kniha je určená najmä lekárom a obsahuje všetko, čo je nevyhnutné v takýchto situáciách zvažovať, vnímať a robiť, presne v duchu svojho podtitulu: „Ako v rozhovoroch s ťažko chorými pacientmi spájať otvorenosť, citlivosť a nádej."

V prvej časti sa kniha zameriava na porozumenie toho, čo prežíva pacient – ako vníma a chápe situáciu, aké obranné mechanizmy používa, ako prejavuje svoju prirodzenosť a prečo je komunikácia s ním taká dôležitá. Závažné, chronické, či život ohrozujúce ochorenie veľmi ovplyvní jeho prežívanie. Stanovenie a oznámenie diagnózy je veľkým zlomovým bodom, ktorý rozdelí jeho život nekompromisne na „pred" a „po". O to kritickejší je moment, ako prebehne toto oznámenie. Už čakanie na výsledky kladie na pacienta aj na lekára veľké nároky vzhľadom na neistotu, ktorá ho sprevádza. Následný začiatok procesu liečby je zase sprevádzaný vyrovnávaním sa so situáciou, čo každý zvláda inak – vplýva naňho jeho temperament, emočná výbava, postoje, intelekt, alebo aktuálna situácia v rodine. Fázami, ktoré popísala Elisabeth Kübler Ross (šok, popretie, zlosť a negativizmus, vyjednávanie, depresia, zmierenie), prechádza väčšina pacientov, no objavujú sa s individuálnymi odlišnosťami – nemusia sa objaviť všetky, môžu zmeniť poradie, prelínať sa, vracať a pod. Nastupujú obranné mechanizmy, ako vytesnenie, izolácia, racionalizácia, bagatelizácia a ďalšie.

Pre lekára je preto veľkou pomocou, ak rozumie prirodzenosti človeka a dokáže vnímať, ako sa táto prirodzenosť prejavuje v komunikácii. Kniha je v tomto veľmi zrozumiteľná a pútavo vysvetľuje, ako je naše správanie ovplyvnené pocitom ohrozenia, emóciami, sebaobrazom, racionalitou a iracionalitou, ale aj strachom zo smrti, túžbou po zmysle života, potrebou mať svoj život pod kontrolou a ďalšími. Ako píšu autori: „Ak lekár týmto mechanizmom rozumie, svojim správaním a komunikáciou ich môže ovplyvňovať a využívať v prospech konštruktívnej spolupráce s pacientom." Záver prvej časti patrí vysvetleniu základných komunikačných zručností lekára, ktorým sa podrobne a prakticky venuje druhá časť knihy.

Autori majú za sebou stovky školení a seminárov o komunikácii lekárov v tých najťažších situáciách. Na základe svojich skúseností definujú štyri fázy, ktoré potrebuje lekár zvládnuť. Jeho komunikačné zručnosti a schopnosť adekvátne ich používať zohrávajú v každej z nich rozhodujúcu úlohu.

1. Rozumieť sám sebe a svojim komunikačným prejavom
2. Vedieť riadiť interakciu medzi sebou a pacientom
3. Vedieť zachytiť komunikačné prejavy pacienta a rozumieť im
4. Vedieť vhodne reagovať na pacientove prejavy.

Každý lekár je výsostne individuálna osobnosť svojim charakterom, odbornými znalosťami, ľudskými a profesionálnymi hodnotami, či postojmi a svetonázorom. Kniha preto nehovorí o tom, akou osobnosťou má byť lekár, ale je zameraná na jeho efektívnu komunikáciu s pacientom a má slúžiť najmä ako užitočná pomôcka na tejto úrovni. To, ako prebieha rozhovor, je podmienené prístupom lekára k pacientovi, prípravou na rozhovor a jeho štruktúrovaním a využítím komunikačných zručností v rozhovore. Všetky tieto elementy sú v knihe podrobne vysvetlené a ilustrované príkladmi z klinickej praxe.

Zrozumiteľne vysvetlená teoretická časť, pestré konkrétne situácie a príklady z praxe, ako aj samostatná kapitola o vyhorení robia z knihy nepostrádateľného pomocníka. Tento užitočný sprievodca by nemal chýbať v žiadnej lekárskej izbe, ktorá je svedkom tých najťažších životných momentov.

„Komunikáciou buď pomáhame, alebo ubližujeme," hovoria autori. Symbolicky o tom svedčí aj názov knihy, ktorý autori zvolili zámerne: „Vystihuje totiž jednu z typických komunikačných chýb robených s dobrým úmyslom. O tom prečo tento typ výrokov pacientom nepomáha sa dočítate v našej knihe."

No ich dielo má omnoho väčší dopad. Zvládnutie komunikácie nezvyšuje len profesionalitu lekára, ale je zásadné pre zachovanie dôstojnosti, hrdosti a vzájomného rešpektu všetkých ľudských bytosti, ktorých sa tieto situácie dotýkajú. Spolu s autormi a ich slovami aj my prajeme všetkým lekárom a medicínskym profesionálom, aby si ich „pacienti vážili nielen za to, akí sú skvelí odborníci, ale aby ich mali radi aj pre to, ako s nimi vedia nadviazať ľudský vzťah."

Knihu vydala Slovenská onkopsychologická spoločnosť a je k dispozícii v kamenných aj internetových kníhupectvách na celom Slovensku.

Recenziu napísala: Lucia Kondáš

O autoroch:

Mgr. Mária Andrášiová, PhD je absolventka psychológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a práci s onkologickými pacientmi sa venuje už od ukončenia štúdia formou terapeutických rozhovorov, pomoci a podpory onkologickým pacientom a pod. 10 rokov pôsobila v Národnom onkologickom ústave a následne v detskom hospici Plamienok. V roku 2009 napísala knihu „Keď do života vstúpi rakovina", v ktorej sa venuje psychologickým aspektom prežívania a zvládania ochorenia u pacienta a jeho blízkych. V súčasnosti má privátnu prax, publikuje články, prednáša a vedie komunikačné tréningy, spolupracuje aj s NO Viaticus ako lektorka akreditovaného vzdelávania pre lekárov, zameraného na komunikáciu s ťažko chorými a zomierajúcimi pacientmi a ich príbuznými.

Mgr. Aleš Bednařík spája svoje poslanie prostredníctvom viacerých rolí – ako psychológ, lektor, facilitátor, spisovateľ a tréner komunikačných zručností. Vo svojej dlhoročnej praxi pomáha skvalitňovať komunikáciu v rôznych životných situáciách v rôznych profesijných skupinách (učitelia, manažéri, programátori, obchodníci a pod.). Napísal niekoľko kníh, zameraných na vedenie komunikácie, riešenie konfliktov a rôznych náročných komunikačných situácií.

*Zistenia vyplývajú z reprezentatívneho prieskumu, realizovaného NO Viaticus v roku 2016. Podrobné informácie a záverečnú správu z prieskumu nájdete TU